<$BlogRSDURL$>

štvrtok, septembra 30, 2004

Slovenský vyhľadávač 

Tuším si začnem všímať textovú reklamu, ktorú balia k mailom z freemailových služieb. Takto som si všimol vyhľadávač slovenských webov www.morfeo.sk a po letmom kontakte sa mi zdá dosť dobrý a precíznejší ako Google, tak môžete vyskúšať.

streda, septembra 29, 2004

Banská Štiavnica: genius loci 

Sľúbil som napísať niečo o Štiavnici. Ten výpadok od soboty bol preto, lebo som vo vysokých otáčkach, pripravujem katalóg na Bratislavské jazzové dni a okrem toho mám aj iné veci, napríklad logistiku života. Ten pankhart vie stále niečím prekvapiť. Alebo to sme my čo sa samoprekvapujeme? To znie ako samohana alebo samovznietenie. Alebo sebaobrana.
Takže zo Štiavnice som si odniesol nasledovné zážitky:
- skvelá káva Lavazza v Art Café. Možno najlepšia, akú som na Slovensku pil. Hutná, človek sa z nej normálne naje a má čo robiť, aby ju neexol. Milí ľudia v mladom veku a v mladšom strednom veku tamtiež (nerozprával som sa s nimi, ale vyzerali príjemne:-)
- sympatická čajovňa Klopačka so šéfom Janom Majsniarom, ktorý sa tomu rozumie, fantastický žltý čaj v peknom prostredí.
- Klub Libresso, kde sa hrajú jazzové koncerty zadarmo (resp. s dobrovoľným vstupným) v úžasnom klenbovom prostredí s krbom, vchodom do bane a zreštaurovanými kostolnými lavicami. Pohár vína v cene. Mal som tú časť hrať tam dvakrát, teraz som bol publikum, hralo duo Erik Rothenstein - barytónsaxofón a František Bálež - klavír. Spolumajiteľ a promotér Laco Doletina je človek, ktorý má rád jazz a dokáže ho zasponzorovať, to je veľká vec. S jazzom to asi inak nejde.
- Banský skanzen. Neviem prečo, zaujímajú ma uzavreté priestory. As sa túžim dostať späť do prenatálneho veku (veru, teraz by som si takých deväť mesiacov aj rád oddýchol). V bani bola síce zima, ale zaujímavo.
- Nočná botanická záhrada so sekvojovcami.
- Genius loci. Štiavnica nie sú len nakašírované kulisy, nájdeme tu aj zopár veľmi slušivo ošarpaných zákutí. To je to, čo mám rád napríklad na Žižkove v Prahe. Nie je to len pre turistov. Ale vlastne neviem, pre koho to je, v piatok večer bola Štiavnica vyľudnená. Vraj je tam dosť krčiem.
- Penzión Kachelman, kde som spal. Odporúčam. Veľmi príjemné miesto (jedna noc v dvojke - 900, čo nie je zasa až také úplne hrozné ani na oveľa menší luxus). A pizzéria Soragna s talianskym know-how, ktorá patrí tomu istému majiteľovi (povyše Kaníkovho penziónu Matej).
- Vlaková stanica v Banskej Štiavnici, ktorá sa nezmenila hádam od čias budovania trate mládeže.

Možno to všetci vedia, ale ja som sa až teraz dozvedel, že Štiavnica leží v kráteri predhistorického stratovulkánu, najväčšieho v Európe. Možno preto sú tam také zvláštne vibrácie. V každom prípade sú tam celkom určite preto bane :-).

Tak už mi nezostáva nič iné, len nadýchnuť sa, sfárať do tých svojich a trochu to tam vyvetrať. V baniach sa hromadí rádioaktívny plyn radón.

sobota, septembra 25, 2004

Zatiaľ linky 

Práve som sa vrátil zo Štiavnice. Bolo to veľmi fajn, samozrejme niečo napíšem, ale zatiaľ sem dám dve linky na moje články v SME: Piatkový rozhovor s huslisom Stanom Palúchom a dnešný rozhovor s Oskarom Rózsom (je zamknutý, treba čítať od šiestej). Príjemný zvyšok víkendu.

štvrtok, septembra 23, 2004

Otočme sa k domu 

Dostal sa mi do ruky neuveriteľný a strašne hrubý lexikon spoločenského správania zo 40. rokov. Ak chcel človek pôsobiť noblesne vtedy, musel toho vedieť oveľa viac ako dnes. Miestami to už pôsobilo ako diplomatický protokol, ale mne sa to páči. Teraz sme vo vzťahoch samouci a tak to aj vyzerá.
Zvlášť ma zaujala jedna vec: Ak mladý muž kráča po chodníku a zistí, že ide zle, neslobodno sa mu rýchlo otočiť a vrátiť sa. Musí zastaviť, otočiť sa k najbližšiemu domu a chvíľu tak zotrvať, akože na niekoho čaká a potom pozvoľna vykročiť späť. Gentleman predsa nerobí prudké pohyby a už vôbec nechodí zlým smerom.
V našom živote, rozsekanom mačetami timeplannerov, deadlinov a meetingov nemáme už na pozvoľnosť čas a prenášame to aj do súkromia. Trielime, kľučkujeme a meníme smer ako štvané zajace. Žijeme pornografické životy, ide nám len o orgazmus.
Možno to naozaj nie je zlá myšlienka. Keď zisíme, že ideme nesprávnym smerom, otočme sa k domu a tvárme sa, že na niekoho čakáme. Niekto alebo niečo určite príde. A my budeme na správnom mieste.

streda, septembra 22, 2004

And now something completely different 

Mágiu si treba hýčkať a pripravovať jej živnú pôdu. Mágiu si musíme zaslúžiť. Pre tých nehodných, ktorí si odpykávajú nepodmienečný trest za to, že si ju nechali ujsť, sú našťastie miesta, kde mágiu dostaneme takpovediac instantne, kde jej je dosť aj pre vola. Jedno z nich je Banská Štiavnica a práve tam ma zajtra odvezie autobus. Idem tam niečo poloziť a niečo o tom napíšem, podrobnosti prezradím až keď to vyjde. Aby mi náhodou neukradol nápad niekto z Nového Času :-)))).
Tým len chcem povedať, že do nedele sa pravdepodobne odmlčím. Príjemný víkend.

Ako sa začína odznovu 

Človek dostane budovateľskú náladu. Zoženie si potrebný vercajg a začne hlobiť nový život. Koľký už? Zbavuje sa vecí o ktorých si myslí že sa ich zbaviť potrebuje a popri tom často vyhodí aj niečo užitočné - ako škrabku zabalenú v novinách so zemiakovými šupami. Občas to škrípe ako keď sa nožom prechádza po skle. Čistíme sa. Práši sa pri tom a sadá to na pľúca. Prach je ako dymostroj, vidno v ňom priame lúče slnka. Myslíme si, že je tu pre nás, to slnko, a pocítime chvenie ako kedysi, alebo je to homeopatický roztok niekdajších pocitov. Alebo rovno placebo. Ale zaplaťpánboh aj za neho. Potom sa prach usadí na šatách, vlasoch a tvári. Robíme v tom vákuu ksichty do zrkadla a prihovoríme sa sami sebe, ako sa nám to páči. Odpovieme si váhavo a neurčito. Dohodneme sa s kamarátmi. Ideme na kávu. Porozprávame sa. Ale len na chvíľu. Robíme ako kone, pretože to predsa treba a príliš rozmýšľať je nebezpečné.
Večer, keď už odpadávame od únavy, sa ticho otvoria zamknuté dvere, v tmavej izbe sa zotmie, hučiace ticho stíchne a začína to pravé predstavenie.

utorok, septembra 21, 2004

Džezáky 

Tešíte sa na Bratislavské jazzové dni? Pardón, aby mi usporiadateľ nevytkol že používam nesprávny názov, tak - Bratislavské jazzové dni Slovenská sporiteľňa? S miernym meškaním už visí oficiálna stránka na www.bjd.sk (dizajn som napokon nerobil ja, tak neprijímam reklamácie). Je tam aj finálny program a v týchto dňoch intenzívne pripravujem katalóg, tak vás potom upozorním keď tam bude. Zatiaľ sa môžete pýtať na diskusnom fóre ak vás niečo bude zaujímať.

Rozhovory 

Keď človek cíti komunikačný deficit alebo samotu a náhodou je novinár, vymyslí si rozhovor. Ja som v posledných dňoch robil rozhovory hneď štyri. Škoda, že keď takéto interview vyjde, je už zostrihané do formátu média a nedá sa doň dať to, čo si povedia ľudia off record. To sú často zaujímavejšie veci. S Rudolfom Hošnom, šéfom bratislavského klubu Babylon, som sa rozprával hlavne o koncertoch, ktoré sa chystajú. Čaká nás pekných pár večerov. Dan Bárta, Hiram Bullock, Manu Katche a Maceo Parker. Nezabudnite si kúpiť lístky. Tu je kompletný program.
Stano Palúch je fascinujúci huslista. Neuveriteľne živočíšny, zrelý, univerzálny, technicky brilantný. Z jeho hry mi naskakujú zimomriavky a to aj keď hrá swing, ktorý nie je práve objektom môjho zvýšeného záujmu. Stretli sme sa v sobotu, urobili rozhovor a nevedeli sa rozlúčiť. Akoby som ho poznal veľmi dlho - a to som sa s ním predtým rozprával asi päť minút v Košiciach. Po nahrávaní sme sa bavili aj o tvorivých krízach a blokoch. Dobrá téma. Dnes (vlastne včera) som bol s Oskarom Rózsom, s ktorým som už urobil rozhovorov niekoľko, ale tento chalan ma vždy vie prekvapiť kam sa posunul. Poznáme sa dlho, hrali sme spolu v divadle GUnaGU ešte kým bol hviezda (tam si ho všimol Dežo Ursiny, zobral ho do kapely, kde sa zoznámil so Šebanom a už to bolo). Takže off record rozhovor nemôžem tlmočiť. No a popri tom všetkom si mailujem s Danom Bártom, ktorý bude hrať v Bratislave - Babylone 6. 10. Neuveriteľný človek. Interview robíme formou ping-pong - otázka vždy reaguje na odpoveď. Tento chlap to má v hlave veľmi v poriadku. Bez toho by asi nevedel tak dobre využiť to, čo má v hrdle. A občas ma až zarazil svojou prenikavou úprimnosťou.
Vôbec, rozmýšľať o svete niekedy nie je od veci.

sobota, septembra 18, 2004

O čo prídete bez alkoholu 

O krásny, hrejivý pocit, ktorý sa perlivo rozlieha od bránice a stúpa po nervoch ako prežiarených optických kábloch. Udrie do mozgu a zrazu sa cítite istejší, silnejší a problémy sa vzďalujú. Ak máte depresiu, ste pokojnejší a vyrovnanejší. Inokedy zažívate kryštalický pocit malého šťastia.
O porozumenie. Alkohol nám pomáha vcítiť sa do druhého. Rozumiete mu. On rozumie vám. Viete si povedať naozaj závažné vety, chytiť podstatu a náležite, príťažlivo a neodolateľne ju podať.
O farby. Alkohol robí tento svet farebnejší, zmýva prach každodennosti a hrdzu stereotypu. Je to malý sviatok.
O korenie. Jednoduché chute života sú nuda. Zdravá, ale fádna makrobiotika. Tantrický sex sa nevyrovná divokému S/M.
A ešte o mnohé zaujímavé veci. O nepokoj, nervozitu. O bodavé depresie, ktoré prichádzajú o tretej-štvrtej ráno a nedovoľujú zaspať. Načo spánok, to predsa poznáme. O traffic z vašich zatuchnutých pivníc nevedomia. Cerberovia si konečne hodili šlofíka a vy máte jedinečnú príležitosť poobdivovať si svojich démonov. V tej chvíli im strašne fandíte. Ste na ich strane ako Jack Torrance v Kingovom Osvietení. Máte sklony k paranoji? Tu ju máte, dýcha vám na krk, užite si, veď je chladno. Hystéria? Príjemnú zábavu. Riešenia, ktoré treba zvažovať a pomaly, citlivo stavať? Načo. Škrt a je to. Sebadeštrukcia? Nech sa páči, hlavu na koľajnicu, rýchlik dnes nemá meškanie.
A určite prídete o jedinečný pohľad na čerň, z ktorej sa nikdy nič neodrazí, lebo všetko pohltí. Hovoria tomu čierna diera.
Na zdravie.

piatok, septembra 17, 2004

Dogville 

Bol som na Dogville. Skvelé kino. Už prvý záber je fascinujúci - film z čias hospodárskej krízy nie je nakrútený v exteriéroch, ani v kulisách. Domy sú naznačené len kriedovými čiarami s patričným označením ktorý komu patrí. Keď niekto otvára dvere, len to pantomimicky naznačuje (vŕzganie počuť). Scénické prvky sú iba symbolické. Divadlo, ktoré nám dáva priestor pre vlastné interpretácie. Žiadne vizuálne ataky nerušia náš tok myšlienok. Antihollywood.
Do izolovanej, zadubenej society malého amerického mestečka prichádza mladá žena (skvelá Nicole Kidman), ktorú prenasledujú bližšie nešpecifikovaní mafiáni. Mestečko ju prichýli. Nastáva gýčová idylka, všeobecná láska dobrých, prostých ľudkov a milej, ochotnej cudzinky. Ale postupne sa obyvatelia uvedomujú svoju moc a menia na sadistické monštrá. Nastáva totálna kafkáreň, paranoická nočná mora, všeobecné zvlčenie.
Je to príbeh o ľudských suterénoch, neláske a neodpustení, plný náročných dialógov a scén, ktoré s vami zamávajú a votrú sa pod kožu. A pointa je nesmierna. Dogville si nenechajte ujsť.
Tu si o ňom môžete prečítať na stránke Artfilmu

štvrtok, septembra 16, 2004

Domček v ktorom bývam 

Domček v ktorom bývam je ako starý muž, ktorému spadla z neba mladšia partnerka.
Mal šarm, ale bol spustnutý. Už prvá noc mu urobila dobre. Aj voňať začal inak. Každým mojim dotykom pookrieva. Robím mu dobre. On robí čo vie a môže. Mám ho za to rád aj so všetkými jeho limitmi. Nemôže za ne. Teraz ho chcem a potrebujem ale je mi jasné, že to nie je navždy. Budem ho mať rád aj keď mu poslednýkrát zamávam, pretože viem, že moje nároky nemôže naplniť. Nejde to. Už dnes mi je to ľúto.

Som zlodej 

Včera večer som si bol v 24-hodinovom Tescu nakúpiť veci do mojej novej domácnosti, ktorá priam žobre o veľké množstvo čistiacich prostriedkov, žiaroviek, metlu, metličku, vedro na vodu a všetky tie veci, ktoré nám pomáhajú dôstojne prežiť. Bolo toho celkom dosť (doslovný preklad českého docela dost). Mal som sucho v krku a tešil som sa na ľadový čaj a cigaretu pred obchodom, keď ku mne pristúpil ochrankár a vypýtal si blok. Potom ukázal do vozíka. A tam to bolo. Zabudol som vybrať mydlo za 17,50 Sk. Prúser ako mraky. Povedal som mu pravdu - že nie som zlodej (to by som si vybral niečo drahšie), ale skrátka, v roztržitosti som to nešťastné mydlo zabudol vybrať z vozíka. Nepomohlo. Musíme ísť do miestnosti, povedal sucho. Znelo to kafkovsky a zároveň hrozivo. Už som si predstavoval lampu namierenú do tváre, tvrdé vypočúvanie a elektrošoky.
Bola to nesmierne komická situácia. S naloženým vozíkom a metlou pod pazuchou som pod kordónom tiahol cez celé Tesco, sklady a spleť chodbičiek neprístupných verejnosti do "miestnosti". Ochrankár sa výrazne podobal na Bugára a mal asi dva metre, teda sme vytvárali dosť bizarnú dvojicu. Začal som žartovať. Musím povedať, že sa držal, aj keď mu mykalo kútikmi úst a očividne by sa najradšej rozosmial.
V miestnosti ma nebili, ale sympatická mladá pani v uniforme so mnou spísala zápisnicu a podpísal som, že som chcel mydlo vyniesť bez platenia. Už ma majú.
Aj ona sa držala, zasmiala sa iba raz. A nechceli ani za svet povedať žiadne podrobnosti, ako chytajú skutočných zlodejov, aj keď som nenápadne otrčil novinársky preukaz. Ale zabavených vecí tam bolo dosť. Cítil som sa hrdo, mydlo tam nebolo ani jedno, skôr fľašky.
Na záver sa ma spýtali, či chcem to mydlo zaplatiť.
Zaplatil som.

streda, septembra 15, 2004

Sťahovanie 

Za posledných desať mesiacov som sa dnes štvrtýkrát sťahoval. Každým sťahovaním sa otvára nový priestor, ktorý môžeme vypĺňať. Na začiatku sa zdá počet ťahov neobmedzený. Dychtivo vnímame možnosti, pociťujeme vzrušenie a konáme tak, ako vieme. Verím, že sú aj takí, čo si ten priestor zariadia vzdušne, pohodlne a používateľsky prítulne. Niektorým sa však postupne zužuje - priamo úmerne počtu chýb, zlyhaní, turbulencií a tlakových níží života. Nakoniec sa manévrovací priestor môže zredukovať len na dve voľby. Áno alebo nie. To sú osudové chvíle. Ak ste ich neprežili, nemáte za čím ľutovať. Ak áno, je to poučné.
Pri sťahovaní toho mám čím ďalej tým menej. V duchu feng šuej, zbavovania sa nepotrebného. To skutočné sťahovanie ma len čaká. A nie sú to moje cédečka a knihy, ktoré si musím odviezť z miesta, kde mi už nie je dané žiť, kdesi v päťdesiat kilometrov vzdialenej piatej dimenzii. Už cítim, že sa uvoľňuje čosi, kam sa budem môcť pohodlne usadiť bez nutnosti smutnej binárnej voľby. Človek sa cíti stiesnený všade, ak neustále naráža do kadejakých vecí vo svojej vlastnej hlave.

Spyro Gyra v piatok nebude 

Zabudol som tu napísať že som sa dozvedel nepríjemnú vec: V rámci jazzového Zlatý Bažant City Fest nevystúpi v piatok na Hlavnom nmestí americká funky/popjazzová skupina Spyro Gyra, na ktorú som sa veľmi tešil. Dôvod? Sponzor - Heineken nedal peniaze. Dôvod? Pije sa málo piva. Prosím vás, ľudia, pite viac piva, nech je nejaká kultúra.

utorok, septembra 14, 2004

A ešte raz na tému Misha 

Keďže ma nebaví písať len jazzové kritiky, napísal som recenziu na nový album Mishi. Je pod rozhovorom, ale text je zamknutý, tak musíte počkať do šiestej.

Rozuzlenie kauzy Martin Jakubec 

Keď hviezda internetovej uhorkovej sezóny Martin Jakubec vyvesil po Bratislave billboardy, už bolo takmer jasné, že nejde len o iniciatívu extrémne samožerského jedinca, ale niečo viac. Napokon sa ukázalo, že touto kauzou sa snažila zviditeľniť reklamná agentúra Tender Advertising. Tu je o tom článok. Na druhej strane - zviditeľnila sa? Ako? Kto o nej vie? Prečo s billboardmi zbytočne kampaň naťahovala? Ja by som použil billboardy s myšlienkou, že oni urobili Martina Jakubca, tak urobia aj svojich klientov. Alebo niečo také. Služby takejto reklamky by som nevyužil.

nedeľa, septembra 12, 2004

Hudobný skladateľ 

Obľúbená hračka môjho syna je teraz aplikácia hudobný skladateľ, čo mám v mobile - jednoduchý midi program na výrobu zvonení. Naložia sa tam bicie (výber z rôznych štýlov), klávesy, basa a tak. Je taký chytrý, že dokopy to vždy dá nejakú hudbu aj keby človek skladal poslepiačky.
Zabával som sa na dvojzmysle skladateľ - že skladať hudbu nemusí byť len komponovať, ale aj skladať prefabrikované štvorčeky. Ako domček z lega. Ale ono je to tak všade. Za všetkým, čo urobíme, sú naše patterny, kocôčky, ktoré sme si postavili v hlave svojimi predchádzajúcimi skúsenosťami, a ktorých sa ťažko zbavuje. Z nich staviame náš svet. Ale nie je to také jednoduché ako skladateľ v mobile a nie vždy to dopadne dobre. Skúšame postaviť tvar a vhodné kocky nikde, nechce sa nám hľadať alebo chýbajú, tak tam dáme také aké máme a potom sa nestačíme čudovať. Niekto takú nepodarenú skladačku hodí o stenu alebo vyhodí z okna. To najmúdrejšie, čo môžeme urobiť je zaťať zuby a začať trpezlivo, kúsok po kúsku, rozberať a dúfať, že nabudúce to vyjde lepšie.
Dekonštrukcia má väčší význam ako násilné dobudovávanie toho, čo je postavené zle.
V novom týždni vám želám veľa trpezlivosti, či už konštruujete alebo dekonštruujete.

sobota, septembra 11, 2004

Misha 

Vo štvrtok večer som bol na krste nového albumu Mishi. Misha mi zvlášť nevadí ani ma neuchvacuje a bežne nechodím na takéto podujatia, ale povedal som si, že keď už som novinár, tak čo. Navyše som zlanáril kamaráta nech ide so mnou a keď to bude strašná nuda, urobíme si aspoň súkromnú zábavu. Kamarát však neprišiel lebo bol dead z nejakého biznis stretnutia, tak som zostal sám - a to doslovne. Boli tam všelijakí fashion boys and girls a tvárili sa, že sú v strašne veľkom svete, v čom sa teda fatálne mýlili. Ale nikto sa nejako nebavil, všetci len tak blazeovane pozerali a cítili sa dobre, že sú súčasťou šoubiznisu. Absentovali kamaráti muzikanti, ktorí inak chodia na krsty radi, lebo je tam zadarmo jedlo a pitie, takže sa v podstate nebolo s kým baviť, spoločenské veci som si vybavil za 20 minút a potom som sa pozeral na unplugged vystúpenie - pár pesničiek, ktoré mi ani nevadili ani ma neuchvátili a pobral som sa. Bola to skrátka strašná otrava. Alebo je to tým, že nepijem?

štvrtok, septembra 09, 2004

O letnom kine 

Včera sme sa s kamarátom rozhodli, že dnes pôjdeme do kina a keďže on je veľký kinofil a všetko videl, tak sme si vybrali film Kokaín s Johnnym Deppom, ktorý jediný z ponuky nepoznal. A navyše v letnom kine, takže sranda. Keď som prišiel pred Hviezdu, mladý párik sa ma spýtal, či na niekoho čakám a či pôjdeme na Kokaín. Veľmi sa potešili, pretože to už sme boli štyria a film sa mohol premietať. Pre úplnosť musím dodať, že ešte dvaja pribudli hneď po začiatku.
Návštevnosť bola priamo úmerná kvalite produkcie. Ja som mal pocit, že aj keď je film hlúposť (Piráti z Karbiku) tak Depp to vždy vie uhrať a oplatí sa ho vidieť, ale tu už končia hranice. Sentimentálne, usoplené a nudné kino o drogovom dílerovi, príbeh takéhoto človeka, ktorý nielenže nemá žiadnu message (okrem tej - neobchodujte z drogami, lebo zle dopadnete) a nedostane sa pod povrch ničoho ani na hĺbku komárieho pichnutia, to je fakt kumšť natočiť.
Ani ten Depp za to nestál aj keď hral samozrejme fantasticky. A to už je čo povedať.
A vlastne neviem prečo píšem o blbom filme spred troch rokov, keď je toľko dobrých, ktoré som nevidel. Asi preto, že to je blog.
Aha, a ešte bol dobý výber hudby do soundtracku.

utorok, septembra 07, 2004

Matkin 

V diskusii k môjmu príspevku o komunikácii a nemocinici Grétka vyslovila hypotézu, že som Maxim E. Matkin, bestsellerový autor sviežich románov z prostredia mestskej bohémy s výraznými autobiografickými prvkami. Neviem, kto si to okrem Grétky ešte myslí, ale musím vyhlásiť, že nie som Maxim E. Matkin, jediné dve knihy, ktoré som napísal, sú zatiaľ monografie Deža Ursinyho a Jara Filipa.
Na druhej strane ma neuráža, keď ma niekto považuje za Matkina. Páči sa mi Polnočný denník. Z tej knihy nejde žiadna veľká message, ale zachytáva atmosféru doby a to je dôležitá vec. Druhý román - Láska je chyba v programe - sa mi nepáči, je niekedy cítiť, že to bolo robené pod tlakom, písať dve pokračovania týždenne do novín je samovražda. Knižnú verziu som nečítal, možno je to trochu zredigované, tak sa vopred ospravedlňujem, ale myslím, že zasa toľko sa zredigovať nedá.
Samozrejme, mám aj výhrady. Nerozlišovanie postáv, ktoré používajú jazyk akoby ich jedna mater mala, aby som formuloval tú najväčšiu. Ale inak si nemyslím, že je to brak, suterén, či bohapustá komercia.
Ale Matkin nie som.

Nový Courtney Pine 

Courtneyho Pinea milujem, je to jeden z mojich obľúbených saxofonistov. Teraz vydal nový album, ktorý je jedným slovom skvelý. Tak som napísal recenziu.

pondelok, septembra 06, 2004

Stano Palúch 

Stano Palúch je fenomenálny huslista. Vie zahrať všetko na svete. Odpichnuté fusion (s wah-wah pedálom), folklór, bluegrass, klezmer, world music a samozrejme aj všemožné podoby jazzu. Práve počúvam album Stano Palúch & Nothing But Swing, ktorý vydal Jano Sudzina v Hevhetia Records (to čo Jano robí pre jazz, je jednoducho na nezaplatenie). Myslím, že na charakteristiku stačí jedna veta: Keby Woody Allen počul tieto nahrávky, určite by nenahral film Sladký darebáčik s gitaristom ale huslistom. Je to ten istý pocit, tá istá romantika, tie isté swingové gule. Palúch je európsky formát. Mal by ísť do Ameriky. Kým s ním urobím rozhovor, ktorý chystám, prečítajte si tento z Music Boxu.

Nové CDs v SME 

V poslednom čase stále počúvam hudbu a napísal som do SME CD novinky. Tu sú.

nedeľa, septembra 05, 2004

Geri Allen 

Napísal som pre časopis Nota Bene recenziu nového albumu mojej obľúbenej klaviristky Geri Allenovej, ktorá hrá fantasticky. Tak si ju dovoľujem uverejniť na mojej stránke. Ale prosím vás, kúpte si Nota Bene!

sobota, septembra 04, 2004

O nemocnici a komunikácii 

Povedal som si, že sa nebudem zaoberať bolestivými vecami, ale toto už dokážem brať z istého nadhľadu, takže to vlastne považujem za zaujímavý zážitok.
Predstavte si, že sa v pondelok ráno ocitnete v nemocnici. Po otrase mozgu. Ešte pod vplyvom nejakých oblbovákov. Mobily vám zobrali a peňeženku vyplienili tí, čo vás prepadli. Bankomatovú kartu a kreditky vám našťastie veľkoryso nechali. Spýtate sa sestričky, či je tu niekde v nemocnici bankomat a či sa dá volať. Volať sa dá, telefón je na karty, ale bankomat nie je, najbližší je ďaleko, na sídlisku. Môžem si teda zavolať? Samozrejme že nie, zakázané. Môžem si zamailovať? Nie, zakázané. Nech vám nejaký spolupacient požičia mobil. Spolupacient sa našťastie nekašľal a požičal. O pol šiestej ráno som ohlásil nehodu dvom ľuďom, ktorí to poslali ďalej a urobili čo treba, nakoniec sa mi aj načierno podarilo zamailovať do práce (keď tam vrchná sestra nebola, čo by bol isto prúser keby sestričkám na to prišla).
Je to pekný tréning ega tákáto nemocnica. V podstate sa to dosť podobá na kasárne alebo basu.
Ale o tom som nechcel. Žijeme vo veku komunikácie. Mám služobný a súkromný mobil, cez GPRS si môžem mailovať všade. SMSky mi oznamujú nové maily. Zvykol som si, neuvedomujem si, že som stále v styku s ľuďmi (alebo keď nechcem, tak nie som, ale môžem byť). Nie som závislý na komunikačných technológiách. Viem si predstaviť, že keby som išiel niekde do pralesa, oznámim dôležitým ľuďom že tam idem, do mailu si dám automatický odkazovač a vybavená vec. Ale keď sa ocitnete niekde po úraze s tým, že ľudia sa o vás o tri hodiny začnú báť a vy nemáte ako komunikovať (dokonca ani neviete všetky dôležité čísla, lebo boli v mobile), tak to je smrť. Jedna z podôb pekla. Niektoré ďalšie viem tiež, ale nepoviem. To je veľmi individuálne. Ale o to ide, peklo si na každého pripraví to jeho.
Dávajte si pozor a vyberajte si len svetlé cesty.

piatok, septembra 03, 2004

Barflies v SME 

Aha, a tu je sľúbený link na môj report o predvčerajšom koncerte Barflies v Hlave XXII.

Domino Fórum je dead 

Domino Fórum skončilo, odišli z neho všetci redaktori. Je mi smutno, aj keď som ho už dlho pravidelne nečítal. Bol som pri tom keď to začínalo, písal som o hudbe, hrdý na to, že ma vybrali do takého dream teamu. Veľa mi to dalo, Jano Štrasser ako redaktor patril k tým, ktorí mi veľmi pomohli nájsť svoj jazyk, aj keď spočiatku som jeho zásahy a návrhy samozrejme bral osobne. Potom už žiadne neboli potrebné.
DF ako celok kultivovalo toto naše nekultivované prostredie, aj keď to už v poslednom čase nebolo ono. Neviem, či ho môže niečo nahradiť. Ako sa to hovorilo? - Česť jeho pamiatke.
Tu je článok na SME o tom, čo sa vlastne stalo.

EuroTel boduje 

V rámci mobilných operátorov nie je u nás naozajstná konkurencia. Tretieho medzi seba nepustili, tak sa hrajú, že sa predbiehajú, ale v skutočnosti periférnym pohľadom pozerajú na seba. Pozrite sa, čo v Čechách s cenami narobil Oscar. Neviem, možno to tak nie je, ale mne sa zdá, že tam funguje tichá dohoda, aby jeden druhému veľmi neušli a aby mohli držať ceny vysoko. Teraz Eurotel vyšiel s niečím naozaj zaujímavým - s predvoľbou 66 sa môžete do konca októbra rozprávať hodinu (samozrejme do siete ET) a účtujú sa vám prvé tri minúty - mimo paušálu. Znie to ako rozprávka, ale marketing je to šikovný. Absolútna väčšina hovorov je pod tri minúty, takže na tomto nijako neprerobia, sieť sa nepreťaží, lebo kto už by kecal hodinu. Skúste telefonovať 10 minút a už vás bude páliť ucho a po 20 minútach máte mozog natvrdo. Takže vlastne na tých troch minútach môžu iba zarobiť, lebo dosť ľudí, ktorí inak ani nevyčerpajú paušál, to bude skúšať veľakrát. Je príznačné, že to odpálili až po dovolenkách, kedy sú už blízki ľudia spolu. Nevadí, pre toho, kto si chce pokecať bez obmedzení, je to dobrá voľba. Tu je článok na Živě a tu zdroj na stránke EuroTel.

štvrtok, septembra 02, 2004

Včerajší Barflies 

Včera som bol na koncerte skupiny Barflies v zložení Oskar Rózsa - basa, klávesy, Ľubo Priehradník - trúbka, klávesy a Martin Valihora - bicie. Hrajú nu jazz z elektronickými podkladmi, tu som písal recenziu ich minuloročného albumu. Vlastne to bolo trochu jam session na podklady, lebo bežne s Valihorom nehrajú. Občas pekné atmosférky, občas plochy, ktoré ma nechytali, ale iných možno áno. Také umenie. Bolo to v Hlave XXII a možno v takom prostredí by sa nemalo hrať a počúvať s vráskou v čele, ale holt, je to introvertná hudba, tak čo s nimi. Mňa to chytalo v dravších skladbách, kde zaznelo priamočiarejšie hranie a výraznejšie témy. Možno bol problém v tom, že tie skladby mohli kdekoľvek začať a kdekoľvek skončiť a nikto by si nič nevšimol. I tak še da, ale ja už mám tuším radšej prekomponovanejšie veci. Alebo variant, že tí ľudia spolu žijú, tvrdo skúšajú a potom im tie spoločné momenty vojdú do krvi. Ale inak to bola vysoká kvalita, samozrejme, všetkých troch zúčastnených mám rád ako ľudí aj ako hráčov a hlboko si ich vážim. Je to viac než európska trieda. Zajtra mi vyjde report v SME, tak vás upozorním.

streda, septembra 01, 2004

Ešte inzerát 

Ozaj, tak mi napadlo, ze sem dám inzerát. Nechce sa niekto zbaviť funkčného siemensu s55 (to je jeden z tych dvoch, čo mi ukradli) za kamarátsku cenu? Mam na neho dátový kábel, používam ho na pripojenie na inet a akcia mi končí až v marci :-(. Milí ľudia z Eurotelu mi ponúkli, že si môžem zobrať mobil na akciu skôr, ale momentálne nie sú ponuky, z ktorých by som odpadol. Tak sa mi v prípade záujmu ozvite na mail jaslovsky@e-zones.sk. Vďaka.

Prečo som bol ticho 

Priatelia, nevykašľal som sa na vás, ale v nedeľu ma v tmavom kúte pri Bratislavskej hlavnej stanici trošku pootĺkali nejakí miestni sympaťáci, dostal som to aj do hlavy. Takže si nič nepamätám. Včera ma pustili z nemocnice. Som ľahší o dva mobily a pár korún, ale žijem. Želám vám len samé krajšie skúsenosti a keď pôjdete na stanicu, choďte len po osvetlených miestach. Ozvem sa.

This page is powered by Blogger. Isn't yours? Weblog Commenting and Trackback by HaloScan.com