<$BlogRSDURL$>

piatok, apríla 30, 2004

Pauza 

Priatelia, prepáčte za odmlčanie. Z vážnych osobných dôvodov nemôžem teraz písať a možno to chvíľu potrvá. Rátam, že týždeň. Ďakujem za pochopenie.

piatok, apríla 23, 2004

To je škandál 

Dnes som si išiel vybrať peniaze z bankomatu, predo mnou čakala nejaká pani a pri bankomate sa trápil tučný pán. Najprv nám nahnevane oznámil, že banomat žerie karty. Pani mu poradila, aby stlačil storno. Chvílu tam ešte funel, ale kartu získal späť. Za čakanie sa nám ospravedlnil asi takto: "Asi som musel niečo zle postláčať, lebo zboku svieti slnko a nič som na obrazovke nevidel". Ale pre istotu, aby nebol za blbca, ešte zahlásil: "To je úplný škandál".
Tuším začala jar.

štvrtok, apríla 22, 2004

Jaco Pastorius a Juraj Griglák 

Minulý rok sme s Petrou robili knižku Jaco – výnimočný a tragický príbeh Jaca Pastoriusa. Ona prekladala, ja som ju redigoval. Vydala ju sympatická košická spoločnosť Hevhetia Records, ktorú vedie Jano Sudzina. Jana si vážim, lebo peniaze, zarobené na poctivom biznise vráža do takých nevýnosných vecí ako vydávanie a distribúcia jazzových cédečiek. Táto kniha bola jeho prvá. Tešili sme sa, že literatúra o Pastoriusovi vyjde aj v slovenčine a myslím, že sme odviedli dobrú robotu.
Problém nastal pri zalamovaní – Jano z nedostatku skúseností oslovil grafické štúdio, v ktorom nikdy predtým knihu nerobili. Bolo to trápenie. Pri naliatí textu sa stratila kurzíva a polotučné písmo, tak to všetko bolo treba znova vyznačovať. Chlapci nepoznali rozdiel medzi spojovníkom a typografickou pomlčkou a mnohé ďalšie veci. Množstvo korektorských zásahov nebolo prenesených do knihy, takže tam ostali vážne chyby. Skrátka, des a hrôza, na krste, kde sme prvýkrát videli knihu, sme sa skoro rozplakali. A bol som tam uvedený ako zodpovedný redaktor. Takáto nezaslúžená hanba!
Od depresií nás zachránilo vystúpenie Juraja Grigláka a jeho Bass Friends – vystupovali tam v rámci malého festivalu, ktorý zorganizoval Jano. S fenomenálnym klávesistom Jurom Tatárom, ktorý s nimi hral prvýkrát po dvoch skúškach. Huslista Stano Palúch hral s kvákadlom a frázoval ako saxofonista, videl som ho prvýkrát a úplne ma dostal. Plus Matúš Jakabčic a bubeník Peter Solárik.
Tu som si dovolil na moju stránku nakopírovať moju vlastnú recenziu Jurajovho albumu Bass Friends, ktorú som pred troma rokmi písal pre SME.
Naživo môžete Juraja Grigláka a Bass Friends (bez Tatára) vidieť dnes, v piatok 23. 4. v bratislavskom klube Woch o 20.00.

streda, apríla 21, 2004

Kindervajcia 

Včera som nazrel do obchodu "Hobby" medzi Vysokou a Obchodnou. Vo väčšine poličiek mali vystavené kompletné série hračiek z Kindervajec. Ceny za sériu od 2000 do 7000 korún. Zberatelia sú fakt zvláštni. Ale všetci sme niekedy takí, umelo pridávame hodnotu veciam, ktoré za to vôbec nestoja. Alebo je to tak, že zahadzujeme do smetiaka veci, ktoré v skutočnosti tú hodnotu majú, ale my o nej nevieme alebo nechceme vedieť? Kto vlastne určuje cenu toho, čo žijeme?

utorok, apríla 20, 2004

Článok, stránka, koncert 

Keď sme už pri tom Jiřím Hlavenkovi, našiel som na Živě.cz aj jeho článok spred roka o weblogoch a mám pocit, že v mnohom je platný dodnes.
A aby ste mali lepšiu náladu ako ja, tu je link na jednu STRAŠNE DOBRÚ stránku. Nezabudnite si prečítať životopis a pozrieť fotky!

Rád uverejňujem aj pozvánku na bratislavský koncert americko-slovenskej kapely, v ktorej hrá skvelý bubeník Martin Valihora. Volá sa Waking Vision Trio, budú hrať v bratislavskej Stoke 22. 4. o 20:00 a stojí to za to! Tu je Martinova stránka s informáciami: www.martinvalihora.com.


inZine českými očami 

Zaujímavý text Jiřího Hlavenku vyšiel na Živě.cz. Autor vysoko hodnotí úroveň inZine na rozdiel od mnohých slovenských čitateľov, pre ktorých bol inZine hanbou slovenského webu. O problémoch profesionálnych webzinov si Hlavenka myslí približne to, čo ja. Tu je článok.

pondelok, apríla 19, 2004

O internetovej žurnalistike 

Vo fóre k článku o inZine na Disku.sk (neviem, prečo tam vytrvalo chodím a jedujem sa) ktosi strašne múdry otvoril debatu o internetovej žurnalistike. Tu je zopár mojich poznámok. Najprv spoločné črty oboch sfér: Novinár, ktorý nemá dispozície na papierové médium, nemôže byť dobrý internetový žurnalista. Na webe aj na papieri používame rovnakú reč (v našom prípade slovenčinu). Kto sa nevie vyjadrovať jadrne, držať sa témy, zaujať prvým odstavcom, vystavať architektúru článku, zlyháva tam aj tam. Tu vidím problém rovnako papierových médií aj webu: Texty sú často zúfalo kľukaté a nejdú in medias res. Neprofesionálne, slabé, rozhrkané a polepené.
A teraz rozdiely: Webová žurnalistika je oveľa osobnejšia. Bezprostredný kontakt s čitateľom na diskusných fórach a bezmedzná sloboda otvára súkromie. Vidíme to na mnohých príkladoch, ktoré občas hraničia až s exhibicionizmom a duševným striptízom. Toto je podľa mňa vec, ktorú si každý, kto píše pre web, musí postrážiť. Ja som za istý odstup.
Internetová žurnalistika umožňuje viac ako papier. Ale ekvilibristiku si môže dovoliť človek, ktorý text drží pevne v rukách.
Po revolúcii sme si mysleli, že sa otvoria zásuvky a budeme zaplavení skvelými románmi, poviedkami a básňami, ktoré by za komunizmu nemohli vyjsť. Ale šuplíky boli prázdne, autori sa nekonali. Obávam sa, že je to podobne so žurnalistikou. Kto vie písať, internetovému médiu sa prispôsobí bez problémov. Rozdiely nie sú až také veľké.
Na webe dnes môže publikovať každý. Väčšinou je však úroveň textov tristná, aj keď sú isté výnimky v rámci neprofesionálnych webov. Napríklad spomínaný Disk, kde sa chlapci snažia a ja si ich za to vážim. O blogoch nehovorím, začínam mať pocit, že je to bublina. Talentovaný človek môže písať dobrý blog, z človeka zaštepeného proti písaniu blog dobrého publicistu nespraví, podobne ako písanie denníčku o tom, aké známky som dostal v škole, neurobí zo mňa spisovateľa.
V niečom je však naozaj webová žurnalistika iná. Dobrý, nie príliš rozsiahly, hutný text z „papiera“ po doplnení heyperlinkami obstojí na webe. Dosť ťažko si viem predstaviť papierový časopis zložený z webových článkov. Pretože web je médium širšie a hlbšie a ráta s čitateľom. Je to aktívna performance, nie vec, ktorá sa vytlačí a tým vstupuje do večnosti.
Ale nechápem, načo tu hovoríme o profesionálnej webovej žurnalistike. Na Slovensku je táto téma veľmi teoretická.

Článok o troch mediálnych weboch 

Na Disk.sk bol uverejnený článok Thomasa Uleja o troch mediálnych weboch, v ktorom dvakrát uviedli odkaz na môj text na Mediaportáli. Nech sa páči, prečítajte si.

nedeľa, apríla 18, 2004

O knižke rozhovorov s Mariánom Vargom 

Minule sa ma moja Petra pýtala, kto je podľa mňa väčší hudobník – Dežo Ursiny alebo Marián Varga. Aj keď ma zabijete, neviem na túto otázku odpovedať. Viem len, že Marián Varga je najväčší žujúci slovenský hudobník. A nielen hudobník, významovo sa už vymyká z tejto kategórie. Ako napísal Vlado Godár, je hlavným nositeľom kontinuity slovenskej kultúry.
Včera som bol na krste knihy rozhovorov s Mariánov Vargom. Volá sa O cestách, ktoré nevedú do Ríma a je krásna. Tu je o nej niečo na stránke Slovartu. Text poznám dlhšie, autor Peter Uličný mi ho poslal vo Worde, ale v tej nádhernej knižke dostáva úplne nový kontext. Myslím dokonca, že je to jedna z najkrajších slovenských kníh, akú som videl. A jedna z najmúdrejších, Marián je skvelý a Peter odviedol mimoriadnu prácu – ak zoberieme do úvahy, že rozhovory vznikali aj vo Vargovom dosť nekomunikatívnom období.
S Uličným sme úzko spolupracoval, keď bol ešte redaktor Dotykov a potom sme boli dvojnásobní kolegovia – v Kankáne a inZine. Je to môj priateľ, aj keď sa vídavame momentálne viac než sporadicky. Som šťastný, že mu to vyšlo, zaslúži si to.
Celú grafickú nádheru má na svedomí Peter Horváth, spevák z kapely Devínska nová vec, v ktorej som hrával s Petrom Pišťankom a Dušanom Taragelom (tu je môj článok o tomto období). Bol aj grafik Kankánu vedel som sa s ním pohádať tak, že sme na seba v grafickom štúdiu vrieskali ako besní psi. Myslím, že bol aj jedným z dôvodov, prečo som v roku 1997 odišiel z Kankánu. Ale o tom som nechcel. Kniha je prekrásna, ale to treba vidieť.
Marián bol inak na krste skvelý, mal trému a nič nehovoril. A všetci boli zlatí.
Mimochodom, tí ktorí vedia, že píšem knihu o Vargovi, sa ma pýtajú, prečo robím knihu na rovnakú tému. Bude to inak. Predovšetkým – píšem knihu s dôrazom na Collegium Musicum, čo bola podľa mňa Mariánove najdôležitejšia aktivita. A potom – nebudú to rozhovory, ale kniha štruktúrou podobná mojim dvom predchádzajúcim – bude tam autorský text, rozhovory s mnohými ľuďmi a dobové materiály.
To je na dnes všetko. Aha, ešte Pišťanova stránka o Collegiu, pre tých, ktorí ju nepoznajú.

O reklame 

Tak nazval svoju knihu David Ogilvy, jeden z najväčších ľudí reklamy. Odporúčam ju každému, kto ju nečítal a komu sa z reklamy práve nevyhadzujú vyrážky. Reklama je sk skvelá, keď vidíte pekný spot alebo inzerát. Poviete si – to je fajn, to by ma bavilo vymýšľať takéto vtákoviny. Veď to musí byť zábava.
Po roku strávenom v dvoch reklamných agentúrach ako copywriter môžem povedať – je to aj zábava. Určite si užijete veľa srandy, ak vám nevadí niekoľko vecí. Napríklad to, že tvrdo pracujete a 80 percent vašej produkcie sa ocitne v smetnom koši. A z tých dvadsiatich percent si ešte vyberá klient, ktorého vkus je, povedzme to takto jemne, iný ako váš. Skutočná zábava nastane, keď sa robí televízny spot. Väčšina klientov považuje za faux pas prijať niektorý z prvých návrhov a nechá agentúru, aby mu nosila nové a nové návrhy. Raz (a nie je to výnimka) som narátal dvadsať v piatich kolách, pričom sa zadanie v priebehu práce otočilo o 180 stupňov.
V agentúre sa zabavíte, ak vám nevadí, že pravidelne musíte vymyslieť niečo vtipné a s pointou, aby to bolo rýchlo, pričom vám sa chce tak nanajvýš vypiť štyri pivá a skočiť z mosta, skrátka nie ste duševne úplne v pohode.
Sranda je aj keď musíte rušiť kvôli poradám dohodnuté obedy a večerný program.
Ale napriek tomu mi rok v reklame dal veľa. Flexibilitu, nasadenie, prispôsobivosť, aj samotnú prácu s textom s prihliadnutím na cieľovú skupinu. Skúsil som si, aké to je, prísť niekam, pre koho nie so „ten známy publicista, autor dvoch kníh“, ale radový copywriter a navyše začínajúci (lebo dovtedy som robil v reklame iba externe a to sa nedá porovnať), ktorý musí obstáť v konkurencii skúsených (a mladších, čo je v tomto prípade výhoda) kolegov.
Skrátka, fakt dobrá experience. A, samozrejme, spoznal som kopu výborných ľudí a tak. Ale napriek tomu odchádzam. Od 1. 5. ma môžete čítať v SME, kam idem ako interný redaktor.

piatok, apríla 16, 2004

inZine 

inZine je dead a vobec mi za nim nie je smutno. Mal som ho rad, ale uz rok to nebol moj magazin. Naozaj vsak nerozumiem zasti, ktora nuti niektorych ludi kopnut si do tej mrtvolky. Clovek menom Frantisek Petro napisal do webzinu Disk hroznu hlupost a to nie je este nic oproti diskusnemu foru. Dost ma prekvapil nazor Tomasa Bellu, ktoreho si inak vazim, lebo pocitacovu rubriku v SME robi dobre. Ten vyhlasil, ze inZine bol v podstate skodna, lebo odkrajoval z inzercie inym webom, ktore si ju zasluzili viac. Na to sa uz naozaj neda normalne reagovat. Takito chlapci by mali zriadit komisiu, ktora by rozdelovala, ktore webove projekty si inzerciu zasluzia a ktore nie. Alebo nejake grantove komisie by mali sediet v Orange a Telekomunikaciach a rozdelovali by inzerciu na zaklade spolocenskej prinosnosti predkladanych projektov.
Ja som sa s inZine rozlucil v clanku na Mediaportali.

This page is powered by Blogger. Isn't yours? Weblog Commenting and Trackback by HaloScan.com